Ako sme využili a využívame plasticitu mozgu pri rozvoji nášho syna diagnostikovaného na autizmus
Obsah článku:
Typy plasticity mozgu >>
Ako vedia rodičia diagnostikovaných detí na autizmus využiť znalosť o plasticite mozgu? >>
Skok do sveta nových možností >>
Metódy podporujúce neuroplasticitu >>
9 bezpečných spôsobov, ako sme podporili neuroplasticitu mozgu syna >>
Príroda je veľmi efektívna >>
Zdroje >>
Plasticita mozgu, tiež známa ako neuroplasticita, je termín, ktorý sa pripisuje schopnosti mozgu zmeniť alebo prispôsobiť v dôsledku skúseností. Až do šesťdesiatych rokov 20. storočia sa výskumníci domnievali, že zmeny v mozgu, teda tvorba nových neurónov sa zastavuje krátko po narodení. Verilo sa, že v dospelosti fyzická štruktúra mozgu je už trvalá. Nové výskumy však dokazujú, že zrod nových mozgových buniek (neurogenéza) pokračuje ako odozva na nové skúsenosti a získané informácie Adult Hippocampal Neurogenesis: Regulation and Possible Functional and Clinical Correlates, The science of neurogenesis suggests it's possible to create neurons that improve your memory and thinking skills, The Adult Brain Does Grow New Neurons After All, Study Says.. Schopnosť mozgu sa prispôsobovať a meniť ovplyvňujú okrem iných aj faktory, akými sú prostredie a vek.
Ako to je znázornené na grafe, plasticitu mozgu môžeme využívať počas celého svojho života. Najväčšiu tendenciu meniť sa má však mozog v prvých rokoch života, keď mozog rastie a organizuje sa. Viac info nájdete v článku Brain Architecture od Center on the Developing Child at Harvard University.
Skok do sveta nových možností
Keď sme sa dozvedeli o rozsahu možností, ktoré ponúka plasticita ľudského mozgu, pochopili sme, že to je cesta, ako sa pokúsiť dobehnúť synove stratené vývojové obdobia. Tiež sme si uvedomovali, že aj keď prvé úspechy budú spočiatku nepatrné, tak v hre bude efekt snehovej gule – malá guľa, ktorá sa valí z kopca, svoj objem zväčšuje, pretože nabaľuje na seba čoraz viac snehu - rýchlejšie a ľahšie.
Ako na každom začiatku, najťažšie bolo pre nás vytvoriť nové návyky a aktivity, aby sme tým vytvorili priestor na pravidelnú stimuláciu a tvorbu nových nervových prepojení. Totiž, neuróny, ktoré sa často používajú, vytvárajú medzi sebou silnejšie prepojenia, a tie, ktoré sa používajú zriedka alebo nikdy, nakoniec zaniknú.
Ako čas plynul repertoár toho, čo náš syn opäť dokázal zvládnuť sa začal rozširovať do bodu kreativity. Spočiatku v podobe huncútstva alebo predom plánovaného nezbedníctva, až po svojvoľné plánovanie, ako napríklad kreslenie, prepisovanie slov, ktoré si pamätal z rozprávok, zoraďovanie písmen podľa abecedy až po skladanie samostatných slov z písmen.
Zvykli sme sa prizerať, ako hľadá v debničke potrebné písmenká a skladá nové slová. Raz nás však prekvapil. Začal vedľa seba zanietene ukladať do riadkov písmenká, ktorých spojenie nám nedávalo zmysel, nech sme ich akokoľvek kombinovali. Mysleli sme si totiž, že slovíčka sú nejako zašifrované. Chvíľu sme hľadeli na seba ako trúbky a nakoniec nás osvietilo. Uvedomili sme si, že sa pozeráme na vyskladanú počítačovú klávesnicu.
A práve pri takýchto momentoch sme najviac chápali, že to, čo pre neho robíme, zmysel má. To je aj náš motív na hľadanie nových spôsobov, trikov, taktík či celkových stratégií, ako sa mu pokúsiť pomôcť dohnať všetko zameškané.
Metódy podporujúce neuroplasticitu
Pri hľadaní riešení, ako podporiť neuroplasticitu mozgu syna, sme natrafili na desiatky spôsobov. Mnohé však nie sú overené časom, niektoré nie sú overené na deťoch a za tie zvyšné sa dajú nájsť bezpečnejšie a účinnejšie metódy.
Pri zvažovaní dostupných metód si treba totiž uvedomiť, že:
- po prvé, detský mozog na rozdiel od dospelého jedinca je stále vo vývoji,
- po druhé, plasticita mozgu môže ísť nielen pozitívnym smerom, ale aj tým negatívnym – a to nikto nechce.
Skrátka, čím viac sme sa venovali tejto oblasti, tým menšiu chuť sme mali skúšať akékoľvek ponúkané služby v spojitosti so slovom „neuro“. Možno časom zmeníme názor. Doposiaľ sme radšej volili metódy overené časom a štúdiami, ktoré sú síce časovo náročnejšie, ale sú zároveň bezpečné, účinné a hlavne prirodzené pre ďalší synov rozvoj.
Jednoducho sme syna začali postupne učiť kolobežkovať, bicyklovať, korčuľovať, skejtovať, liezť, plávať, hrať bedminton, loptové hry, tráviť s ním aktívne čas pri učení, cestovať s ním na rozličné miesta a odlišnými dopravnými prostriedkami, brávať ho do mesta, do prírody a na ďalšie nové miesta.
Tým sa predĺžila synova pozornosť a koncentrácia aj pri samotnom učení a zároveň sa zlepšila jeho psychická odolnosť voči novým vonkajším zmenám a stresom. Samozrejme, že hocikedy prejaví svoju nespokojnosť, keď napríklad namiesto cyklistickej trasy (po ktorej si myslel, že pôjdeme) zrazu odbočíme na inú. Ale po 30 metroch prestane so sťažovaním sa, pretože vie, že ho aj tak čaká pekná túra. Akademicky je stále čo doháňať, ale v porovnaní so začiatkom napreduje míľovými krokmi. A pravidelnou pohybovou a na koordináciu pestrou stimuláciou sa mu opäť vybudovala jemná aj hrubá motorika na úroveň cca. 70 % zdravých deti – a stále sa zlepšuje.
K týmto skúsenostiam, zručnostiam, fyzickej aj psychickej odolnosti, k poznávaniu prírody, interakcii s rodičmi, s deťmi a vedúcimi z krúžkov dieťa nepríde jednoducho len sedením v miestnosti s pripojenými prístrojmi k hlávke – nech propagačné marketingové materiály hovoria, čo chcú. … Ibaže by sme sa mýlili??? :-0